RECENZE:

VEK NEVINNOSTI
Text novely Žena českého prozaika Josefa Kocourka je poznačený nielen literárnou atmosférou dvadsiatych rokov (zatiaľ) tohto storočia, keď vznikal, ale aj mladíckou fascináciou autora témami, ktoré boli a sú v literatúre pretriasané toľkokrát, že môžu pôsobiť banálne – žena, láska, erotika.
Skutočnosť, že Josef Kocourek pracoval na tejto próze od svojich sedemnástich rokov a poslednú, tretiu verziu dokončil v dvadsiatom roku svojho krátkeho života, túto fascináciu len potvrdzuje („skoro všechny Kocourkovy prózy z té doby by mohly nést název Žena“, píše v doslove ku knihe správca jeho literárnej pozostalosti Miloslav Jirda).
Napriek sugescii súvisiacej s „lyrickým vekom“ autora neostáva príbeh mladej ženy, ktorá opúšťa manžela, aby sa oslobodila od dusivého stereotypu a citovej frustrácie, pri hedonistickom opájaní sa objavmi erotickej slobody. Autor prehodnocuje naivný vitalistický mýtus sexuality prítomný aj v dobovej českej próze, a tak sa približuje k expresionistickým tendenciám. Počiatočné vitalistické motívy podporované jemnou poetistickou atmosférou sa z textu postupne vytrácajú. Sexualita prestáva byť zdrojom rozkoše, spôsobuje bolesť, nepredstavuje už možnosť autentickej sebarealizácie postáv, ale pôsobí ako deštruktívny mechanizmus, fatálne zasahujúci do ich životov. Exaltácia sa mení v kŕč a život riadený princípom sexuality sa javí ako nepreniknuteľný chaos. Tomuto chaosu dominuje protagonistka príbehu – ďalší príspevok literatúry do galérie postáv osudových žien.
Jej individuálne vykreslenie ustupuje autorovej zovšeobecnenej vízii Ženy – modly, ktorá je definovaná najmä prostredníctvom svojej sexuality: „Vidí ji, jak stojí na ploché střeše novostavby a slunce v zenitu propaluje její postavu jedinou záplavou zlata, jak se tkanivo pláště a hedvábná vlákna živůtku bortí a opadávají z pokožky spálená a křehká, jak se tělo vyloupne z lastury šatu jako sépie, jak svítí doběla roztavené, jak dominuje celému světu a stojíc na vrcholu života ukazuje městu své nahé bohatství, vykoupané pod jezem azuru. Sní o své ženě a vyvyšuje ji mezi tajemství, která se zjevují v okamžicích nejvyšších radostí.“ (s.15)
Na mužov nepôsobí vykalkulovanou stratégiou, ale spontánnou pudovosťou, ktorá je výrazom naturálnej krutosti a zároveň potvrdením freudovského prepojenia sexuality a smrti.
Výraz textu osciluje medzi dvoma polohami – metaforickou nasýtenosťou, ktorá miestami unavuje prehnanými lyrizujúcimi gestami, a ironickým zmyslom pre naturalistický detail. Ani ten však neutlmuje melodramatické ladenie prózy zvýraznené patetickým vyústením príbehu.
Pre súčasného čitateľa ostáva Žena prózou z čias, keď sexualita bola fascinujúcim zjavením odkrývajúcim temné stránky človeka. Lenže čo s ňou v dobe zbanálnenej sexuality, ktorej všetky prejavy sú dôsledne popísané, katalogizované a servírované v štatistických údajoch k rannej káve? Možno len nostalgicky spomínať na vek nevinnosti.