RECENZE:

WOLKER V NOVÝCH SVETLÁCH
Meno Jiřího Wolkra sa aj napriek jeho silným a nevšedným väzbám na slovenské prostredie za posledné roky až príliš ľahko vytratilo z pamäti našej, najmä mladej generácie. Tragický osud i dielo mladého českého básnika sa už aj v učebniciach, vzhľadom na jeho proletárske pozadie, odsunulo na perifériu. Ale ani v Čechách, žiaľ, nemá tendencia jeho významnejšieho reflektovania stúpajúci rozmer.
O výnimke v tomto smere svedčí brumovické vydavateľstvo Carpe diem, ktoré ako druhý zväzok Edície klubovej poézie vydalo výber z tvorby Jiřího Wolkra pod názvom A noc je dnes nahá... Túto knižočku v peknej grafickej úprave dopĺňa ako jej druhá tvár – CD nosič s nahrávkou programu Nuž pojďme, budeme se učit milovat život, zahŕňajúceho prednes všetkých vo výbere publikovaných textov v podaní známej českej herečky a speváčky Jany Paulovej. Hudbu k textom zložil a na klavíri hrá hudobný skladateľ Milan Svoboda, kapelník Pražského bigbandu a Kontrabandu. Recenzentovi sa tak hneď na úvod otvára dvojo dverí, či má nazerať viac na samotné texty alebo predovšetkým načúvať ich hudobno-slovnému spracovaniu. Textová časť je zaujímavá a prínosná tým, že nestavia na notoricky známych Wolkrových básňach alebo baladách. Scenár programu, ktorý zostavil bulharský režisér Nikolaj Georgijev z básní Hosťa do domu, Ťažkej hodiny, básní v próze, listov i prác z pozostalosti, sa ani nezdá byť prácou, ktorá sa nutne musí prispôsobiť spracovaniu v podobe literárno-hudobného pásma. Tieto texty vydané aj osamote by rovnako boli prekvapením a osviežením aj pre znalcov Wolkrovho diela, predstavujúc nám košatú tvorbu mladého moravského básnika, prostějovského rodáka v novom, dynamickejšom svetle. V úvahách, filozofických sentenciách i občas pomerne necitlivo vyňatých veršoch z celku niektorých básní je tu zachytený Wolker senzitívny, úprimný, citovo vrúcny i hravý, Wolker snažiaci sa uchopiť zložitosť sveta v jeho burácajúcom cvale. Predovšetkým však Wolker oduševnený, hľadajúci poznanie a dobro, veď to postihol už v roku jeho úmrtia briskný kritik F. X. Šalda: „Nemali sme dosiaľ básnika takého etického, ako bol Wolker.“ Mladý básnik smúti nad rozchodmi priateľov i nad problémom nekonečnej lásky, a predsa sa túžobne nádejá: „...Nevím, snad je to známkou mé slabosti, ale strašně toužím mít na světě lidi, kteří věří ve mně tak, jako já věřím v ně.“ Zákerné pazúry ťažkej choroby však roztrhali plány jeho snáh a bublajúcej vitality, ktorou tak rád napĺňal srdcia blízkych v ich súžení i bolestiach. A predsa ešte na smrteľnej posteli deklamuje odhodlane: „Smrti se nebojím, smrt není zlá, smrt je jen kus života těžkého.“ Textovú časť dopĺňa zamyslenie Jiřiny Hůrkovej s trochu zbytočne módnymi riadkami o vzťahu Wolkra a religiozity, ktorý v jeho tvorbe predsa len nehral výraznejšiu úlohu. Básnik niesol etiku hlboko v srdci, a aj keď ho strhlo nadšenie mladého proletárskeho prúdu, vždy mu v prvom rade šlo o budovanie zodpovednosti za seba i za iných a poznanie sveta v jeho celku.
Príloha knihy – CD nosič – obsahuje už spomínanú nahrávku pásma Nuž pojďme, budeme se učit milovat život, ktoré vzniklo už v roku 1980 ako sólový recitál z diela Jiřího Wolkra pre divadlo Reduta. Toto hudobno-recitačné pásmo sa nesie v komornom tóne, s výrazným prednesom, v niekoľkých prípadoch aj spevom, príjemne prerážajúcim niekedy strnulú monotónnosť recitácie. Jana Paulová pri nej strieda dobré recitačné chvíľky so slabšími, keď postupuje podľa schémy: filozofia – vážne, príbeh – živo, ktorá už dávno nie je aktuálna; aj v myslení je predsa živosť, dynamika až hra. Najväčším sklamaním bola pre mňa Paulovej interpretácia ťažiskovej básne záverečného obdobia Wolkrovej tvorby Umírající, kde namiesto smútku a dramatického výrazu zvolila takmer rovnaký prednes ako pri iných, ešte smrteľnej chorobe predchádzajúcich textoch, bez zamĺknutia, nútenej prestávky pod tiažou dojímavosti. Na druhej strane v jej podaní veľmi príjemne znejú kratšie texty (napr. Nevím....) i naspievaný úvodný text Sloky. Melódie Milana Svobodu často prekvapia novosťou a pri textoch, ktoré nesprevádza, akoby chýbalo aspoň symbolické ťuknutie na klávesy, ktoré by jednotlivé texty oddeľovalo.