RECENZE:

BEDNA PLNÁ POÉZIE
(…) A hra na veľký život, život vo veľkej hre pokračuje stále rýchlejšie. Ich aktéri jedného dňa zostarnú. ON bude znovu na ňu čakať a jej kroky mu pritom budú znieť jako když začíná veliký déšť. A pojdu spolu v spomienkach jeden na druhého, aby obaja vobec trefili do takého mrňavého domova, kde možno usínať jako v papírové lodičce, ve které tatínek vesluje a maminka mu plete černý svetr.
Keď pojdete okolo, nebuďte ich. A na nič sa ich nepýtajte. Všetko zlé sa už stalo, jako povedal papagáj pána Masopusta. A ak sú ešt stále debny plné poézie, a ak v nich ešte bývajú takíto človiečikovia, svet predsa len nemože nebyť v poriadku…, no nie?